SPOVEĎ.
SPOVEĎ.
Laura | 23.05.2015
Na začiatok tejto kapitoly napíšem citát, ktorý som dostala do písma od Boha patriaci k tomuto článku ako úvod.
„Krédo od Boha v prejavenej spovednej ľútosti duše nepatriacej nikdy cirkevnému hodnostárovi, ale jedinému v tajomstve odhalenému všemocnému Bohu.“
Nie je pravdou to čo cirkev tvrdí, že jediná účinná spovedná ľútosť je platná iba v prípade, keď sa veriaci človek vyspovedá iba farárovi a on mu za to dá rozhrešenie, trest aj odpustenie za jeho hriechy ako by to bol sám Boh. Tak ako aj v iných prípadoch katolíckej cirkvi je to z jej strany iba podvod a klamstvo. Tento podvod im slúži ako zvyčajne iba k tomu, aby v ľuďoch udržiavali pocit svojej dôležitosti a neobmedzenej potrebnosti ich zbytočného postu tu na tomto svete, podľa ich tvrdenia že sú prostredníkom a pojítkom medzi Bohom a ľuďmi. Toto vôbec nie je pravda! Chcú tým dokázať pred ľuďmi svoju akože nenahraditeľnú úlohu na zemi v svojej cirkevnej existencii. Človek aby sa spojil s Bohom žiadneho prostredníka ani iný medzičlánok nepotrebuje! Jediným pojítkom medzi nami a Bohom je úprimný hlas našej duše, či už myšlienkami alebo vypovedaným slovom v našich modlitbách a prosbách k Nemu. To platí aj pre spoveď a ľútosť nad našimi napáchanými hriechmi, ktoré priamou cestou odosielame do nebies k Bohu. Kňaz v kostole je tiež len človek taký istý a tak isto hriešny ako aj my ostatní hriešnici. Nemá právo počúvať naše intímne životné príbehy a poklesky a dávať nám rozhrešenie. Naše hriechy a naša ľútosť prináležia k vypočutiu len pre Božie uši a preto iba Boh jediný má svoje Božie právo nám ich odpustiť, ale v žiadnom prípade človek v akomkoľvek poste tu na zemi! My hriešnici tu na zemi sa môžeme v ktorýkoľvek deň a v ktorúkoľvek hodinu priamo obrátiť k Bohu sami v súkromí svojho domova a úprimne oľutovať všetky svoje hriechy. Veľa ľudí ako mnohí z vás podľa seba viete niektoré hriechy pred kňazom v spovedelnici zataja, lebo sa za ne hanbia. Priznajú len tie podľa ich názoru ľahšie, lebo ich počúva človek. Pred samotným Bohom vieme, že nezatajíme žiaden hriech. Sme si istí, že nás počúva len On a nikto iný pred kým by sme sa mohli hanbiť. Milí čitatelia týchto riadkov mám pre vás tento odkaz priamo od Boha, ktorý som napísala v úvode tohoto článku.
K tomuto odkazu pasuje príbeh, ktorý sa mi stal včera.
Navštívil ma jeden pán zo Žiliny ktorý mal určitý zdravotný problém. Tento nebudem uvádzať. Na konci nášho sedenia už keď som mu odovzdala a vysvetlila Božiu liečbu mi povedal: „pani Laura čítal som na internete okrem iných článkov aj vaše informácie na stránke publikované čo sa týka cirkvi katolíckej. Som hlboko v Boha veriaci človek, sporadicky som chodieval do kostola, nie však pravidelne každú nedeľu. Pred krátkym časom som bol navštíviť kostol, bol som na omši aj s rodinou a po nej som sa išiel vyspovedať. Ako spovedník prišiel do spovedelnice nejaký nový, mladý farár. Myslím, že viem sám posúdiť závažnosť svojich hriechov. Nechcem sa obhajovať, ale od poslednej spovede si aspoň ja sám myslím, že som nespáchal nejaký moc závažný smrteľný hriech. Mám rodinu, manželku, vychoval a zaopatril som tri zdravé deti. Myslím, že celý život aspoň doposiaľ som sa snažil žiť dobrý a seriózny život, zhruba v rámci dodržiavania desatoro Božích prikázaní. Samozrejme ako každý iný človek mám aj ja svoje chyby a hriechy. A kto ich nemá? Po mojej spovedi ma farár totálne zdehonestoval, veľmi prísno mi vytýkal „slabú návštevu kostola“. Pomaly mi hrozil zatratením duše. Poučoval ma ako mám vychovávať deti, žiť v manželstve ako keby to on sám pomaly zažil, ale pritom žije v celibáte a deti nemá, alebo aspoň by nemal mať. Doslova na mňa chrlil oheň a síru, akoby som bol ten najväčší zloduch, pomaly vrah a zatratenec. Nakoniec mi povedal, že ešte musí porozmýšľať či mi vôbec dá rozhrešenie. Akoby on sám bol Bohom a on sám mal to Božie právo posúdiť závažnosť a hĺbku mojich hriechov. Bol som tam veľmi dlho. Keď som odtiaľ vyšiel spotený manželka mi povedala, že už pre mňa do spovedelnice chcela ísť, či sa mi tam niečo nestalo. Pani Laura hovorím vám to preto, lebo keď som na omšu šiel, tešil som sa na ňu a aj na následnú spoveď, lebo som očakával že do kostola vojdem s bremenom na duši a z kostola a po spovedi vyjdem tohto bremena zbavený rozhrešením očistený s ľahkosťou v duši. A bolo to práve naopak. Po ceste domov ako by som si niesol na pleciach balvan výčitiek a obvinení. Zariekol so sa že do kostola už viac nevstúpim! Budem sa držať toho čo čítam na vašej stránke. Boha sa nevzdávam, ba práve naopak viac sa ku nemu primknem. Budem sa utiekať k nemu doma každý deň v prosbách a tak isto aj v ľútosti nad svojimi hriechmi. Uvedomil som si, že hriechy súdi, odpúšťa a rozhrešenie dáva jedine náš láskavý Pán Boh a nie cirkev!!!
Toto jeho vyjadrenie ktoré tu píšem nie je doslovný citát tohoto pána, lebo si to od slova do slova presne nepamätám. Len zhruba opisujem svojimi slovami to čo mi povedal, ale podstata tohoto príbehu si myslím, že bola zachytená a vyjadrená správne. Laura
