Moje prvé "stretnutie" s Bohom.
Moje prvé "stretnutie" s Bohom.
Renáta
Tento celkom obyčajný príbeh sa nijako nevyrovná silným zážitkom iných pisateľov, no do mojej pamäte sa vryl tak hlboko, že aj po 32-33 rokoch je to pre mňa dôležitá spomienka.
Chodila som na základnú školu, ktorá bola od môjho bydliska vzdialená asi pätnásť minút pešej chôdze. V škole sme mali mať akési podujatie, na ktoré som potrebovala pioniersku rovnošatu, tak som bežala domov, prezliekla sa, či zbalila tú rovnošatu. Všetko to prebiehalo v zhone a keď som chcela ísť naspäť do školy a zamknúť byt, nemohla som nájsť kľúče. Hľadala som všade, behala hore-dolu po byte a už som bola skoro zúfalá...vtedy som si pomyslela..."Pane Bože, pomôž mi ich nájsť!"...vtom som sa zohla a pozrela pod skrinku na chodbe a kľúče som našla! Ani neviem, či som vtedy stihla poďakovať, lebo ako vzorná pionierka som chcela prísť včas a ponáhľala som sa do školy.
Je to síce dosť banálny príbeh, ale vo mne zanechal hlbokú stopu, o to hlbšiu, že som ako dieťa nechodila ani do kostola, ani som nepremýšľala o otázkach viery. Dnes, po tých desiatkach rokov ničoty sa teraz Pánu Bohu prihováram denne, prosím, ďakujem, pýtam sa, vyznávam mu lásku a On ma počúva, pomáha mi a miluje ma...to viem, lebo mi požehnal pekný život, zdravie, milujúcu rodinu, dobrú prácu a dal mi spoznať pravdu o živote, duši, svete...a ja Pána Boha za to všetko budem navždy milovať.
Viem, že naše životy riadi Pán Boh, ale bez pani Laury by som bola v tej "ničote" naďalej. Pane Bože ďakujem za naše prvé stretnutie, ďakujem za pani Lauru, Tvojho posla tu na zemi.
