Ako som začal veriť v Boha.
Ako som začal veriť v Boha.
anonymný pisateľ
Žiť životom samotára je neľahké. Kto dlhé roky bol sám, bez lásky, vie o tom svoje.
A to bol môj prípad. Jednoducho sa nenašla tá pravá, ktorá by ma vedela pochopiť, ktorá by vedela niesť so mnou môj kríž. Je neľahké vyrovnať sa so svojim osudom, a zároveň si nájsť partnerku, ktorá ten osud s vami chce zdieľať naplno. A tak som hľadal. Medzi časom som mal vzťahy, to áno. Ale boli to vzťahy na jedno sfúknutie, ktoré nemali dlhé trvanie. A o to viac každý takýto vzťah bolel.
Až terajšia priateľka mi dala vedieť, že chce mi byť životnou oporou v mojich ťažkých chvíľach. Povedal som si, to je pravá žena, žena, ktorá patrí do môjho srdca. Ale nie o tom bude dnešný ranný príbeh.
Za oknami začínajú brúsiť svoju hranu prvé mrazy, a ja sa rozpamätám, ako to bolo, keď som bol som sám. Tie mrazy bolo cítiť i v srdci. Ale teraz mráz vystriedala jar, zakvitla v mojom srdci. Musím priznať, že k prekonaniu životných ťažkých chvíľ mi pomohla láska. Láska a pocit, že vždy a za každú cenu, ktosi stojí pri vás v dobrom a zlom. Mal som neľahké detstvo, na ktoré už spomínam iba s úsmevom. Preto som vždy mal akúsi vieru v srdci, padnúť, oprášiť kolená, vstať a s úsmevom ísť ďalej. Ale reč dnes bude o inom. Reč bude o tom, ako som začal veriť v Boha, ja kedysi nekompromisný ateista.
Súvisí to s mojou priateľkou, ktorej vďačím za veľa. Keď sme sa po trojmesačnej známosti rozhodli žiť spolu, akoby vyšlo pre mňa nové slnko. Nové slnko každý deň, každý deň nové svitanie. Jej prístup k životu samotnému, jej viera v Boha, ktorá sa i na mňa, v dobrom pozitívnom slova zmysle preniesla, bola ozaj príkladom.
Keď prišla s kufrom a prekročila prah jednoizbového bytu, v prvých chvíľach som vedel, že ona je tá pravá skutočná žena, ktorá ma vie chápať, a vždy bude mojou oporou. Keď večer vyložila na stôl anjelikov, malých i veľkých, spýtala sa ma. Nebude ti vadiť, keď sa večer budem modliť? - povedal som, že nie. Pritom i vo mne prahla akási túžba veriť. Zmeniť sa, byť iný. A i keď som poznal iba Otčenáš, začínal som sa modliť i ja. Akési teplo v srdci odrazu rozkvitlo v mojom srdci, že mám kohosi, kto stojí pri mne. A zároveň mám kohosi tam hore, kto na mňa bude dávať pozor.
Viera v Boha sa stala pre mňa odrazu akýmsi každodenným chlebom. S vierou v srdci, odrazu prichádzala akási viera, zdolať životné prekážky, bojovať s nimi. A vo chvíľach ťažkých povstať, a ďalej ísť. Vo chvíľach najťažších hľadať i to pozitívne. Tešiť sa i z bolesti. Viera v Boha, viera vo vlastné sily je dôležitá v živote. S každou bolesťou sa musíme prelúskať, nabrať nový impulz, ktorý nesmierne potrebujeme k životu. Viera je to, čo vás povznesie, čo vám dá opäť silu. A svet sa vám bude zdať krajší, lepší. Pretože tešiť sa z maličkostí, tak ako z viery v Boha, je taký malý zázrak, ktorý sa oplatí naozaj žiť.
